Na majstrovstvá som sa tešil už dávno, paradoxne o to menej som sa hrnul do dychtivého nasávania informácií o tom čo kde a ako. Médiá ale zohrali svoju tradičnú úlohu a v dostatočnom predstihu nás začali bombardovať rôznym hokejovým obsahom. Aj napriek tomu ma istá reklama nezastihla v televíznej premiére. Dozvedel som sa o nej od kamaráta, ktorý značne nechápal jej obsah a ja som nevedel prečo. Pochopil som až keď som uvidel na vlastné oči. Hrdinskí slováci s hokejkami v rukách v "hokejovom" povstaní proti pseudorímskym legionárom na korčuliach. Podtatranský motív na pozadí už len dotvára smiešnosť celého toho úbohého prestavenia.
O čo teda autorovi ide? Veď s Rímskou ríšou niečo/alebo niečo ako "slovania" nikdy nebojovali a ak nás nejako ovplyvnila, majster Dvořák by so mnou určite súhlasil, že nás skôr obohatila ako nám zobrala. Boje o tatry s Rímskymi legionármi na korčuliach som preto nechápal, ale vskutku úspešne ignoroval. A vtedy to prišlo, rana ako z dela. Nad padnutým hokejistom stojí niekto, kto má reprezentovať srdečný, a pohostinný národ pod tatrami a reve "my sme tu doma".
Poloúbohý, retardovaný a primitívny slogan slovenských majstrovstiev mi ježí všetky chlpy. Nie, nie je to preto, že si pri ňom predstavím fanklub vyholených "belasých", ktorých má na "ostatku" slovenska rád asi iba pán Široký. Je to skôr preto, že je to hra na niečo, čo niesme, nikdy sme neboli, a ani nikdy nebudeme. Národom hrdým (z historického hľadiska asi ani nemáme prečo), národom múdrym (viď. volebné preferencie) a národom kultúrnym. Kultúra je na slovensku abstraktný pojem a neumiera len cez stratové divadlá a múzeá ale aj cez piskot divákov, ktorým sa nepáči, že nás vo férovej hre porazili iní. Ale čo na tom, veď "my sme tu doma"...